Obraz hlavnej postavy, unaveného Valušku, neustále putujúceho sem a tam v tmavých uličkách provinčného labyrintu, ktorý sa vždy, chtiac-nechtiac dostane na námestie, je základným vizuálnym a konštrukčným princípom tejto filmovej interpretácie Melanchólie odboja. Vedľajšími motívmi sú politické hry (vrátane „pištoľového tanca“ šéfa polície). Ďalej absurdná veľryba, zlovestne fanatický Princ a manipulácia davu. Závažným je prvok autority Skladateľa – intelektuála a jeho prepojenie s hlavným motívom, pokusom o revolúciu. Film Werckmeistrove harmónie je bezchybne fungujúci systém funkčných prvkov, navzájom súvisiacich a riadiacich sa podľa špecifických konštrukčných princípov režijnej orchestrácie. Béla Tarr režíruje svoje postavy, čas, priestor, pohyb v zvláštnom tempe a rytme, nezvyčajnom a osudovom. V podobnom, ako keď jeho Valuška organizuje v úvode krčmový tanec planét. Ale robí to na rozdiel od svojej hlavnej postavy komplexnejšie.