Po smrti otca sa Kaoljan vracia do Bulharska, kde musí čeliť spomienkam okolia, ale aj obrazu vo vlastnej pamäti. Nie je to harmonická súhra, ponúka mu však šancu na návrat a reflexiu všetkého, čím žil a kým bol. S matkou žije v Španielsku a otcov byt chce predať. Prehŕňa sa vecami a cez internet s matkou preberá, čo odniesť a čo vyhodiť. Prikáže mu zbaviť sa aj starých fotografií, ktoré pohltí oheň na dvore. Navštevuje príbuzných a dochádza mu, čo všetko sa zmenilo. Väčšina okolitých domov sa bude búrať kvôli diaľnici a stavbe nového hotela. Musí úradne potvrdiť aj premiestnenie hrobov z miestneho cintorína, lebo ten sa tiež likviduje, aby sa na jeho mieste vybudovalo golfové ihrisko. Dochádza k „prebudeniu duše bez koreňov, uprostred pozostatkov opustenej minulosti“. Takto reflektovala Bezvetrie bulharská kritika. Film získal cenu FIPRESCI na MFF Sofia a bol najlepším bulharským filmom za rok 2024.