Najsymfonickejší strihový film Sergeja Loznicu je inšpirovaný rovnomennou zbierkou esejí od W. G. Sebalda, ktorá kritizuje nedostatok pozornosti venovanej civilným obetiam masového bombardovania nemeckých miest Spojencami počas druhej svetovej vojny. Jeho skladba je založená na archívnych záberoch a kladie znepokojivé otázky: Je morálne prijateľné používať civilné obyvateľstvo ako donucovací vojnový prostriedok? Je možné ospravedlniť masové ničenie v záujme vyšších morálnych ideálov? Tieto otázky sú dnes rovnako aktuálne ako pred 80 rokmi. Nočný bombardovací nálet nakrútený zo vzduchu osvetlený výbuchmi ďaleko pod ním. More svetiel ako z obrazov Jacksona Pollocka v negatíve fascinuje zvrátenou krásou, ale režisér vám nikdy nedovolí zabudnúť na dosah devastácie. Bomby vyznačujú deliacu čiaru medzi nemilosrdným predtým a potom.