V štyroch poviedkach zasadených do súčasného Donbasu sleduje režisérka a scenáristka Natalia Vorožbyt na jednoduchých situáciách čosi ako „diagnózu ľudskosti“, od jej väčších či menších posunov a deformácií až po totálne kolapsy. V prvej poviedke zastaví vojenská kontrola auto. Sedí v ňom muž, ktorý si splietol doklady a vzal si manželkin pas. Vojna, alebo aspoň to, čo sa jej na nerozoznanie podobá, poznamenala generačné vzťahy i názory a spôsob komunikácie medzi dorastajúcimi tínedžermi, ako to dôrazne demonštruje ďalšia poviedka. Tretia, odohrávajúca sa na akomsi rozbombardovanom kúpalisku, má desivú atmosféru vibrujúcu medzi násilím a prízračnou intimitou, v ktorej sa potáca dvojica on a ona. Štvrtá poviedka pripomína svojou poetikou to najlepšie z filmov Alexeja Balabanova a Sergeja Loznicu, a to odkazom na pozitívne dobro milých folklórnych príbehov a ich protagonistov meniacich sa na desivé prízraky bez akéhokoľvek žánrového koloritu.